Kapitola siedma

10. december 2011 at 23:47 | S |  Chaos
Nejako skoro, že? :D
Ale keď mne sa páči, ako som túto kapitolu ukončila; a naviac môžem hrdo vyhlásiť, že je to moja najdlhšia kapitola (hneď po nej je tuším štvrtá). Ale dosť kecania, o to aj tak nejde :D
Viete, pár krát som rozmýšľala o tom, ako si vlastne predstavujem, že skončia Kat s Oliverom (to Nelline K/O ma neskutočne rozosmialo :D a vnuklo nápad :D). A na čo som prišla? V podstate na nič. Teda, nič, čo by sa mi páčilo - stále rozmýšľam len o tom, že to medzi nimi dvoma aj tak nebudem fungovať. :D Som hnusná? Nie? Ja viem, že som. Nevadí. :D
Inak, všimli ste si, že sa skoro v žiadnom článku nepozdravím? Som neslušná :D Ani to ma nejako nežerie :D (stáva sa zo mňa neskutočný flegmatik :D)
Fajn, späť ku kapitole. Viete čo? Tej zarytej slizolinskej bandy (ako ich Chloe nazvala :D) je tu strašne málo, hoci to nebol vôbec úmysel. A poteším Nell, pretože K/O (ešte furt mi to príde vtipné :D) tam majú hneď dve scény!
Dobre, už končím, pretože by som potom priveľmi spamovala :D A ja chcem, aby si to všetci pekne prečítali :D

Au revoir

"Ale... Čo metlobal?"
*
"Mami?"
*
"Val, pozdrav Olivera."
*
"Wood, ja nie som pekná."



"Veľa šťastia," zaželal Terry, dal mi pusu na čelo a pobral sa preč. Chvíľu som hľadela na jeho vzďaľujúci sa chrbát a potom som vpadla do šatne, kde Marcus chalanom práve niečo hovoril. V miestnosti sa rozhostilo ticho.
"Čo je?" Uvedomujem si, že ten môj hlúpy úsmev musel hovoriť za všetko, ale nemusia sa tváriť tak znechutene.
"Ste strašne nenápadní," zatiahol Lucian pobavene.
"Ale okrem vás o tom nikto nevie," pripomenula som mu.
"Hádam vďaka nám, nie?"
Pokrčila som ramenami. Úprimne povedané, bolo mi maximálne jedno, či sa o nás dvoch niekto dozvie alebo nie. Aj tak by to nikto dlho nerozoberal, keďže ja ani Terry nie sme pre zbytok školy nejako extra zaujímaví.
"Ty ma vôbec nepočúvaš, Traversová," zavrčal Marcus mojím smerom.
Prevrátila som očami. "Pre Merlina, Flint, aj tak stále rozprávaš o tom istom. Ešte si stále nepripadáš ako idiot?"
Zamračil sa na mňa. "Keby pred nami nebol zápas, asi by som ťa niekam poslal."
Vyplazila som mu jazyk. "Ešte stále si za mňa nenašiel náhradu, čo?"

"A Katie Bellová dáva ďalší gól!! Vždy som tvrdil, že Bletchley je -"
"Jordan!"
"- veľmi zlá voľba na post chytača, pani profesorka."
Asi nikdy nepochopím, prečo ten vlasatý idiot komentuje metlobalové zápasy. Hoci Terry tvrdí, že občas je zábavné počúvať, ako zhadzuje Bystrohlav. Čo mi pripomína, že by som niekedy naozaj mala zájsť aj na ostatné zápasy. Keď budem mať čas...
Takmer som zletela z metly, keď som sa len tak-tak vyhla dorážačke od - Weasleyho. Marcus začal mojím smerom z druhej strany ihriska čosi zúrivo gestikulovať, ale okrem "si mrdnutá" som nerozumela ani slovo. Chvalabohu.
Sledovala som Puceyho, ako sa s Johnsonovou bije o loptu, až ju napokon chytil Flint a nebyť toho bastarda Wooda, dal by ďalší gól. Už by bolo na čase zbaviť sa ho.
Zamierila som k Derrickovi, ktorý striehol na každú šancu zraniť protihráčov, a vytrhla som mu pálku z ruky.
"Čo to vy-"
"Drž zobák a sleduj," prikázala som nekompromisne a celou silou som trafila blížiacu sa loptu. Netrvalo dlho a dorážačka si našla svoj cieľ - natiahnutú ruku Olivera Wooda. Hoci som mierila na iné časti tela, so zranenou rukou toho ani on veľa nezmôže.
Derrick sa na mňa zazubil a ja som sa radšej zapojila späť do hry skôr, akoby si nás niekto všimol. Uchmatla som prehadzovačku Spinnetovej rovno spred nosa a rútila som sa na bránkovisko za Woodom. Ale keďže ma očividne všetci Weasleyovci priveľmi v láske nemajú, Oliver bol posledná vec, ktorú som videla pred tým, než som sa z dvanástich metrov sklátila na zem.

Prvá myšlienka, ktorá vás hneď po prebudení napadne je, že absolútne netušíte, ako dlho ste boli mimo. A druhá zase to, že vás všetko bolí. Mňa teda určite. Ešte som poriadne ani nerozlepila oči, keď mi Pomfreyová strčila do ruky fľaštičku s modrastou tekutinou a kázala mi vypiť ju.
"Čo všetko -" začala som, podávajúc jej fľašku späť.
"Oh, nič, čo by som nedala do poriadku za pár týždňov."
"Pár TÝŽDŇOV?!" vybuchla som a prudko sa posadila, neveriacky na ňu hľadiac.
"Moja milá, pár zlomených rebier, otras mozgu a zlomenú nohu nevyliečite len nejakým elixírom. A ani ja nerobím zázraky - všetko chce svoj čas."
"Ale... Čo metlobal?"
Zarazene na mňa pozrela. "Myslela som, že pán Wood je jediný, kto sa bude hneď pýtať na toto," vzdychla. "Ale ak si ešte niekedy chcete zahrať, slečna, mali by ste počúvať, čo vám vravím. Okrem toho, máte tu návštevu."
Salazar, nie som tu ešte ani deň a už ma niekto prišiel pozrieť? Určite to bude Terry s Amabel. A možno aj chalani z tímu. Aké však bolo moje prekvapenie, keď sa namiesto nich pri mojej posteli objavil riaditeľ so Snapeom.
"Pán profesor?"
"Poppy tvrdí, že už vám je omnoho lepšie, tak som si povedal, že sa zastavím hneď," vysvetlil, sotva badateľne sa usmievajúc.
Nechápavo som nakrčila obočie a pohľad vrhla na Snapea, ktorý svoju prítomnosť hneď odôvodnil.
"Ja, ako vedúci vašej fakulty, sa len mám uistiť, že ste v poriadku."
"Ach tak," prikývla som.
Dumbledore sa na mňa neprestal usmievať a posadil sa na kraj vedľajšej postele. "Písala mi vaša mama, slečna Traversová."
"Moja mama vám písala?"
Prikývol. "Vraj by s vami niečo dôležité chcela prebrať, ale je si istá, že na jej listy nebudete reagovať."
Slizolin, čo si zase vymyslela?
"Chcela by sem prísť za vami, pokiaľ by vám to nevadilo."
Vrhla som naňho zamyslený pohľad a ledabolo som kývla hlavou na súhlas. "Očividne je to pre ňu dôležité, keď chce na pár hodín odísť z ministerstva kvôli mne."
"Takže môže prísť?" uisťoval sa riaditeľ.
"To sa pýtate vy mňa, pán profesor?" opýtala som sa, potláčajúc smiech.
"Predsa jej sem nedovolím prísť bez toho, aby som vedel váš názor."
Pokrčila som ramenami. "Ale nemajú rodičia právo kedykoľvek sem prísť a vziať nás preč?"
"Som si istý, že pre niečo také by mi nepísala list, Katherina."
"To nie," odtušila som a usmiala sa naňho.
"Tak to sme tuším dohodnutí." Vstal z postele, venoval mi ešte jeden pohľad a potom spolu so Snapeom odišli.

*****
Seriózne premýšľam o tom, že začnem v nemocničnom krídle tráviť viac času. No skutočne, koľko krát sa vám stalo, že ste dostali raňajky rovno do postele? Mne ani raz. Teraz neviem, či mám byť sklamaná alebo sa mám tešiť. A hoci mi je jasné, že Pomfreyová to robí iba preto, aby sa ma čo najskôr zbavila, trochu ma mrzí, že nikto iný mi nikdy raňajky do postele nedoniesol.
Ale okrem tohto milého prekvapenia bolo ráno vcelku o ničom a ja som sa začínala hnevať na mojich kamarátov, že ma vôbec neprišli pozrieť. Veď je víkend, pre Merlina! Dobre, Amabel chápem, tá v soboty a nedele spí takmer doobeda, ale čo Terry? Aspoň ten mohol prísť. Čo sa týka ostatných mojich spolužiakov - nuž, skutočne si nebudem robiť zbytočné nádeje. Každý z nich má zaručene lepší program ako sa zahadzovať s Katherinou Traversovou na ošetrovni.
A tak mi neostalo nič iné len pozorovať strop, vzor na závesoch okolo mojej postele, nočný stolík a počúvať dážď bubnujúci o okno nad mojou hlavou. Občas sa dokonca zastavila aj Pomfreyová, aby sa uistila, či ešte stále žijem (alebo skôr či som jej neušla) a dokonca sme prehodili aj pár slov - zväčša o tom, či je naozaj nutné, aby som tam zbytočne strácala čas.
Okolo obeda prišla madam Pomfreyová znovu a veselo sa na mňa usmievala.
"Rozmysleli ste si to a chystáte sa ma pustiť?" spýtala som sa dychtivo, dúfajúc, že som trafila do čierneho.
No ona len pobavene pokrútila hlavou. "Ale mám inú dobrú správu."
"Čo môže byť lepšie než odísť odtiaľto?"
"Budem to brať ako poklonu mojej práci," poznamenala karhavo. "Niekto za vami prišiel."
"No konečne! Ako dlho môže niekomu trvať, kým si všimne, že mu chýba spolubývajúca?"
Sestra sa na mňa len usmiala a odišla smerom k dverám na ošetrovňu, kde sa s niekým potichu rozprávala. Zamračila som sa a natiahla som ruku k látke visiacej okolo postele v snahe odhrnúť ju aspoň trochu, aby som na môjho návštevníka videla. Nanešťastie bol záves príliš ďaleko na to, aby som naň z postele dočiahla a nasupene som sa znovu zvalila do prikrývok a pokračovala v hypnotizovaní praskliny na strope.
Skutočne by túto dieru, ktorú všetci tak hrdo nazývajú školou, mali zrekonštruovať. Veď sa to kedykoľvek môže niekomu zosypať na hlavu. Asi niekedy zájdem za riaditeľom.
"Ahoj, Katherina," vytrhol ma z rozjímania známy hlas a ja som sa až príliš rýchlo posadila, na čo moja hlava bolestivo zaprotestovala.
"Mami?" vyhŕkla som nakoniec prekvapene.
Mama naprázdno otvorila ústa a ukázala kamsi za seba. "Myslela som, že ti Dumbledore dal vedieť."
"Bol tu včera, ale - myslela som, že prídeš až cez týždeň."
Pokrútila hlavou. "Zlatko, nie každý sa môže zariadiť podľa toho, ako to vyhovuje tebe."
"Fajn, fajn. Ale som rada, že si prišla."
"Naozaj?" Vidíte, ako málo stačí mojej matke k šťastiu? No hej, ja viem, že nie som dcéra, ktorá by jej každú chvíľu vravela, ako veľmi ju má rada. Skôr sa spolieham na ten materinská inštinkt, či ako sa to dopekla volá.
"Áno, takmer som tu umrela nudou."
Mamin úsmev trochu ochabol, ale inak sa k tomu nevyjadrovala.
"Dumbledore vravel, že máš akúsi neodkladnú, dôležitú záležitosť, ktorú chceš so mnou prebrať."
"Oh, áno, preto som prišla."
"A?"
Zoširoka sa na mňa usmiala. "S Grahamom sme nad tým premýšľali už dlhšiu dobu a keďže ty sama odmietaš akékoľvek oslavy, rozhodli sme sa namiesto toho usporiadať vianočný večierok." Mali ste počuť nadšenie v jej hlase.
Nakrčila som obočie a zomkla pery v akejsi nešťastnej grimase. Rozhodne som s ňou to nadšenie nezdieľala.
"Tak, čo na to hovoríš?"
"Musím tam prísť?" pípla som útrpne.
"Keďže sa koná cez prázdniny u nás doma a navyše na tvoje narodeniny, tak áno, musíš sa ho zúčastniť," odvetila neústupne.
"Ale my sme s Amabel chceli tento rok stráviť Vianoce tu."
Znova sa usmiala a mne bolo jasné, že môžem očakávať ďalšiu skvelú správu.
"Pozvala som aj jej rodičov."
Keby to nebola moja mama, asi by som na ňu začala frustrovane jačať. Ona to má snáď všetko vymyslené tak, aby som nemala žiadnu šancu sa tej snobskej akcii vyhnúť.
"A čo Terry? Higgs," dodala som rýchlo, všimnúc si jej nechápavý výraz.
"Toho môžeš pozvať aj s rodičmi tiež."
Krása. Asi sa pri najbližšej príležitosti obesím na kravate z rovnošaty. Ale zmením ju na chrabromilskú, aby nikomu neprišlo podozrivé, že sa niekto ako ja sám obesil. Možno za to ešte aj niekoho vyhodia - Weasleyho najlepšie. Alebo toho bastarda Pottera. Či Wooda.
"Do draka!" vyhŕkla som.
Mama na mňa nechápavo hľadela. "Stalo sa-"
"Veď ja vôbec neviem, ako sa skončil zápas!"
Ten mamin chladný výraz si zapamätám asi do konca života. "Katherina Alice Traversová, vzhľadom k téme, ktorú tu práve riešime, pokladám tvoj zápas za absolútne irelevantný!"
"Ale-" pri pohľade, ktorý mi práve venovala, som radšej stíchla. "Dobre, tak pozvem Terryho aj s rodičmi, fajn?"
Podozrievavo si ma premeriavala až sa nakoniec predsa len usmiala. "Vidíš, že sa dohodneme."
"Kto všetko by mal vlastne prísť?"
"Ah, len pár mojich kolegov z práce, tvoji starý rodičia, Grahamova priateľka a-"
"Grahamova ČO?!"
"Priateľka," vysvetlila mi s úsmevom. "Aj s jej rodičmi."
"Odkedy má Graham priateľku?"
"Už tomu bude hádam aj pol roka."
Tresla som sa po čele. "To s ňou bol na tej dovolenke v Kanade!"
"V Kanade?" Naozaj je prekvapená? Myslela som, že to vie.
"Však vieš, písal mi o tom asi na konci apríla."
Nadvihla obočie. "O tom počujem prvý krát."
"Tebe to nepovedal?"
"Zjavne nepotrebuje niečo také oznamovať svojej sestre, ale namiesto toho sa to rozhodne zavesiť na nos neteri."
"Tak už to vieš," pokrčila som ramenami.

O necelých desať minút som na ošetrovni opäť ostala sama (nerátajúc Pomfreyovú zabarikádovanú v jej pracovni); mama sa totiž celkom netaktne vyhovorila na "už mesiac dohodnutý obed s Ludom Bagmanom", hoci obe veľmi dobre vieme, že ho vôbec nemá rada.
Pomaly som sa posadila a nohy spustila dolu z postele, stále spomínajúc na tú tupú bolesť hlavy, ktorá sa ozvala pri každom prudšom pohybe. Keby ma teraz videla Poppy, asi by ju niečo trafilo - a dorážačka by to zaručene nebola.
Postavila som sa na studený kameň, rukou sa stále opierajúc o posteľ, a urobila som pár krokov. V nohe ma trochu pichalo, ale inak sa zdala byť úplne v poriadku. Hrudník ma bolel len keď som sa zhlboka nadýchla a hlava sa mi tiež už netočila - na čase pustiť ma odtiaľto.
Z pracovne sa zrazu ozvali hlasy a ja som rýchlo skočila späť do postele, robiac tak ešte viac hluku. S hlavou skrytou pod vankúšom som nahlas zanadávala, tlmiac tie nepekné slová, ktoré by som pred mamou nikdy nepovedala.
"Ty si taká tupá, Katherina! Odkedy sa správaš ako tí úbožiaci z Bifľomoru? Ale keby ma Pomfreyová našla pobehovať tu len v pyžame - keby ma ktokoľvek videl v tom hlúpom pyžame... Ale možno by ma naozaj pustila na internát, ak by videla, že tam pokojne môžem zájsť po svojich. A možno ani nie. Do draka!" zamrnčala som napokon nespokojne a prudko sa posadila, hodiac vankúš kamsi na bok.
Až vtedy som si všimla osobu stojacu predo mnou.
"Čo ty tu robíš?!"
Wood na mňa naďalej zmätene civel. "Ja - ty - čo to dopekla vystrájaš!?" vyhŕkol napokon.
Pokrčila som ramenami. "Čo by - len som sa pekne rozprávala s Valentinom," ukázala som na vankúš na zemi. "Val, pozdrav Olivera."
"Ty si sa do tej hlavy včera musela veľmi udrieť," vzdychol si nahlas.
Zaškúlila som na jeho ruku v sadre. "Dorážačka ťa predsa len trafila."
"Čo? Oh, aha - to nič nie je, za pár dní to bude v pohode."
"Ako skončil zápas?"
Vedela som odpoveď hneď, ako sa na mňa veselo zazubil.
"Dobre, dobre, chápem, viac mi nemusíš hovoriť!" zastavila som ho, keď otváral ústa.
Chvíľu bolo ticho, až sa ozval Oliver.
"Často sa takto rozprávaš s vecami?"
"Ani nie, len keď si uvedomím, že iba ony sú ochotné počúvať, čo hovorím. A nemusím čakať, kedy sa uráčia prísť ma pozrieť."
Ticho sa zasmial. "Vykašľali sa na teba, čo?"
"Možno ešte spia." Čo to trepem - ja viem, že sa na mňa vykašľali. Len mi to nemusí pripomínať.
"Kedy ťa pustí?"
"V pondelok," zahundrala som. "Ale pokiaľ možno, snažím sa zjednať zajtrajšok."
Znovu bolo ticho. Trápne ticho. A keby to nebol Wood, možno by som aj niečo povedala. Ale kto má vedieť, čo sa mu práve teraz honí hlavou?
"Nenudíš sa tu?"
Odkedy je ku mne taký milý? "Ale čo by - takmer stále tu mávam zástupy svojich fanúšikov s plagátmi a fotoaparátmi. Len ty si práve vystihol moment, keď ich Pomfreyová aspoň na chvíľu vyhnala von."
Znovu sa zasmial.
"Ty si prečo prišiel? Nebodaj vyhľadávaš príjemnú spoločnosť mojej maličkosti?"
Zdvihol obviazanú pravú ruku. "Kvôli tomuto. Poppy tvrdí, že by som chvíľu mal brať nejaké tie gebuziny na kosti, veď vieš. Je mi zle už len keď ich vidím a -"
Neurčito som hľadela kamsi zaňho a pristihla sa premýšľať o tom, že Oliver má naozaj pekný hlas. Dokonca aj ten škótsky prízvuk sa k nemu hodí.
"Niežeby si ma počúvala," povedal pobavene o čosi hlasnejšie a ja som naňho prekvapene pozrela.
"Uh, len som sa zamyslela, prepáč."
Nadvihol obočie a mlčky na mňa hľadel.
"Nič, čo by si chcel počuť - budem znieť sentimentálne."
"To vy všetky."
Zamračila som sa naňho. "Oliver, čo som ti urobila?"
"Nič," slabo sa usmial a otočil sa na odchod. "Porozprávame sa neskôr, dobre, Kathy?"
"Kat."
Zmätene sa na mňa otočil. "Prosím?"
"Iba Kat."
"Prečo Kat?"
Povzdychla som si. "Lebo je to Katherina Alice Traversová."
Chvíľu na mňa zamyslene hľadel. "Tak sa maj, Kat," odvetil nakoniec a odišiel.

Bel s Terrym ma neprišli pozrieť ani poobede, dokonca sa nezastavili ani večer. A ja som bola čím ďalej, tým viac znudená, deprimovaná a sklamaná.
Keď mi Pomfreyová doniesla večeru, neisto som sa jej opýtala, či ma nikto neprišiel pozrieť. Ale jej jedinou odpoveďou bolo len ledabolé pokrčenie ramenami.
Veď dobre. Nie som vôbec, ale vôbec nahnevaná.
Kašľať na nich - keď budú niečo potrebovať, tiež nebudem mať čas zahadzovať sa s najlepšou kamarátkou; či nebodaj chlapcom, s ktorým chodím.
A viete, čo bolo úplne najhoršie? Keď sa znovu objavil Wood. Pomfreyová práve prišla po tanier od večere, keď si Oliver zastal tesne za ňu a Poppy skoro skolabovala.
"Pre Merlina, pán Wood, nabudúce sa radšej ohláste!" zvolala rozhorčene, zatiaľ čo ja som sa takmer dusila smiechom.
Wood sa na ňu ospravedlňujúco usmial, ale tiež mal čo robiť, aby sa nerozrehotal. "Nabudúce vás radšej počkám v pracovni."
"Hneď vám prinesiem elixír," oznámila mu a spratala sa z dohľadu.
Wood sa na mňa uškrnul. "Je strašne roztržitá."
"Vieš, dva dni strávené so mnou robia divy," odvetila som s vážnym výrazom na tvári, no Oliver sa napriek tomu začal smiať.
"Asi mi tam unikla irónia," vydýchol nakoniec.
"Ale ja to myslím úplne vážne, Wood. Vidno, že si ešte nestretol moju mamu. A to ani nehovorím o strýkovi!"
"Prosím ťa, posledný mesiac s tebou trávim akosi veľa času a stále som normálny."
Vyprskla som smiechom. "To je asi najväčšia blbosť, akú som od teba kedy počula!"
Trochu sa zamračil a nahodil urazený výraz. "To nebolo pekné."
"Wood, ja nie som pekná," chvíľu trvalo, kým mi došlo, čo som presne povedala. "Póčkaj, počkaj, to som zle volila slová. Pekná som, ale milá nie."
"Nie si tak trošku namyslená?"
"Nezávidíš tak trošku?"
Zagánil na mňa a podal mi knihu, ktorú doteraz držal v ruke.
"Čo to je?" opýtala som sa ho nechápavo, listujúc v nej.
"Vyzerala si, že sa veľmi nudíš, tak som myslel, že - jednoducho som nevedel, čo rada čítaš. Tak som ti priniesol povinné čítanie, čo máme na Štúdium muklov."
"Štúdium muklov?" Taký predmet aj máme?
"Netvár sa tak prekvapene, Kat."
"Prečo by som mala čítať niečo, čo napísal -" pozrela som na obálku, "akýsi Tolkien? Veď ja ani neviem, kto to, pre Salazara, je."
"Vtip je v tom, Traversová, že to čítame preto, aby sme aspoň čosi o mukloch a ich kultúre vedeli."
"A akú to má pointu?" nechápala som.
Wood vyzeral, že mu práve v mozgu prasklo pár cievok. "Žartuješ?"
"Nie?" pípla som, hľadiac na jeho nahnevaný výraz. "Nie," dodala som napokon rýchlo.
Rukou si prehrabol vlasy. "Len si to prečítaj, dobre?"
"Čo za to?"
Vyvalil na mňa oči. "Prosím?!"
"Pýtala som sa, čo z toho budem mať," zopakovala som sebaisto.
"Dobrý pocit," odvetil jednoducho.
"Oliver, prosím, vyzerám ako päťročná?"
Pár sekúnd ma skúmal pohľadom, až nakoniec zavrtel hlavou. "Nie, ale do hlavy ti, žiaľ, nevidím."
Žalostne som zavyla. "Vieš, ako ťa neznášam?"
"Aj ja ťa mám rád, Kat."
"Nerob si srandu," zavrčala som podráždene, naťahujúc si ruky nad hlavou.
"Nerobím. Mám ťa radšej ako minulý rok," odvetil a chvíľu sme sa merali zamračenými pohľadmi.
"Ja sa mám tiež radšej ako minulý rok," hlesla som napokon, na čo Wood neveriacky pootvoril ústa. A možno by aj niečo povedal, keby sa neobjavila Pomfreyová s fľaštičkou akejsi bielej tekutiny.
"Ráno sa ešte zastavte po ďalšiu a potom uvidíme," pripomenula mu a tlačila ho k východu.
"Oliver?" Zvláštne, že ma počul, to som to naozaj povedala tak hlasno? "Ja tiež," dodala som, keď sa na mňa otočil.
A jeho úškrn ma presvedčil o tom, že pochopil.
 


Comments

1 Nellie Nellie | Web | 11. december 2011 at 15:42 | React

Džízs, ty si aká super žena! :D Som neverila vlastným očiam, keď som ju tu videla. Veľmi milené od teba. (: Čo sa týka toho K/O...nebolo by ešte neprirodzenejšie, keby to bolo O/K? :D Kým som to napísala, zvážila som poradie, neworruj. K/O je fajn. :D

Okey, keď poslala tú dorážačku na Wooda vykĺzlo mi: "Marha!" :D A prvé, čo mi napadlo, keď sa zranila bolo: "Zaslúžila si!" :D :D Myslím, že som si k tvojej postave ešte nestihla vytvoriť takú sympatiu, aby to tromflo všetkých mojich chrabromilákov, prepáč. :D A "na strážcu sa nikdy neútočí!" Mám rada tú vetu madam Hoochovej. :D Síce...Slizolinčania to zrejme ignorovať môžu, marháci. :D Kšííí, scény K/O potešili, na vete: "Ja sa mám tiež radšej ako minulý rok," som sa hlasno smiala a ja sa pri poviedkach/ knihách málokedy hlasno smejem. :D :D A už ju musia prísť pozrieť hentí dvaja! A nejako pekne ospravedlniť svoju doterajšiu ignoráciu, inak nech je na nich naštvaná! Okey, ja by som bola. :D To by bolo všetko, bolo to úplne perfektné, žena. :D

2 Chloe Chloe | Web | 18. december 2011 at 21:31 | React

Ja už nebudem nič sľubovať, lebo to aj tak nedodržím... Ale na moju obranu musím povedať, že som to opäť čítala skôr.
Akožee.... hnevám sa na Kath, lebo... Proste WOOD! Môj milovaný, úžasný, krásny a talentovaný Wood. Na neho nemôže len tak ktosi útočiť, nevynímajúc, že je strážca, ale to je jedno. xD Si to u mňa pokazila týmto činom tá hnusná slizolinčanka!
Ale nie, páčilo sa mi to. Veď vieš, perfektné ako obvykle. =)

3 S S | 19. december 2011 at 16:33 | React

[1]: Mne je jasné, že K/O je oveľa lepšie ako O/K a že si si toho vedomá aj ty :D:D (shit, to je veta ako cesta na Mars :D)
No, Kathy nebola stvorená na to, aby ju mali ľudia radi :D Ani ja ju v podstate veľmi nemám rada, pretože je príliš obmedzená v názoroch a tak - to je výchova Slizolinu, vieš :D:D
Ale prosím ťa, chceš mi povedať, že ty by si na strážcu neútočila, ak by si hrala metlobal? :D Ja určite :D Ale tak, aby to nikto nevidel, samozrejme :D Dobre, ja viem, že nie som férový hráč (v ničom), ale to nevadí :D

[2]: Ja som vedela, že za to budete na Katherinu všetci nahnevaní! :D A to, že ona na tom aj tak skončila horšie (a že ešte skončí horšie! :D:D) je každému jedno :D Oh, no nič :D Zvládne sa ľutovať aj sama :D

Inak, naozaj ďakujem :) Ani neviete, ako ma vaše komentáre vždy potešia :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement