Kapitola piata

11. september 2011 at 20:43 | S |  Chaos
Hej, už piata! :D Len sa mi zdá trochu krátka. Ale na to, že nebola písaná v dobrej nálade, celkom ujde. Myslím. Ak nie - ňuž, nečítajte. Nikto vás nenúti.
V poslednej dobe sa mám akosi zvláštne. A nie je to len udalosťami zo 7. septembra (hoci aj tie moju náladu dosť ovplyvnili). Len - nechápem ľudí okolo seba. A strašne, strašne mi lezú na nervy. Všetci. Aj doma. A najviac ma hnevá, že sa o mňa začali zaujímať isté osoby, ktoré pred týždňom ani nevedeli o tom, že existujem (čo ma dosť mrzí, ale.. nechajme to tak).
Oh, no dobre, dosť môjho sťažovania, nikoho nezaujíma. Ľudia (tedá - tí, ktorí sem chodíte) - naozaj mám ďalej Chaos písať? :D Pretože mám pocit, že to s ním ide dolu vodou. Bola by som rada, ak by ste sa vyjadrili :D
Fajn, to je asi všetko, čo som chcela. Mám trochu melancholickú náladu, čo ju u mňa dosť nezvyčajné, pretože som ten typ, ktorý sa stále len smeje - a je jedno, na čom. A tak.

"Poslala ma za Filchom."
*
"A v zelenej ich nemali?
*
"Čo ťa žerie, Wood?"




Vyčerpane som sa hodila na posteľ a zoširoka som zazívala. Chrbát ma bolel ešte viac ako po tréningoch a oči som sotva držala otvorené. Stavím sa, že presne to tá stará striga chcela - znaviť ma až na pokraj smrti. Ešte sa kvôli tomu aj dohodla s Filchom. A ja som musela umývať záchody na treťom! Záchody! Verili by ste tomu?! Nie sú tu práve na takéto veci škriatkovia? Namiesto toho využívajú nás, študentov, ktorí máme dosť problémov aj bez toho.
Dvere do spálne sa otvorili a ktosi sa ticho zachichotal.
"Poslednou dobou si akosi často vyčerpaná," ozvala sa Elena napokon, sadajúc si na svoju posteľ.
Ak by som vládala, zdvihla by som hlavu a škaredo sa na ňu zamračila. Lenže práve v tejto chvíli bolo pre mňa namáhavé čo i len rozmýšľať.
"Keby si robila to, čo ja, tiež by si bola unavená," zahundrala som ticho.
Mávla nad tým rukou. "Metlobal nemôže byť taký ťažký, keď to zvládnu aj tie malé tretiačky z Bifľomoru."
"Ale ja som nemala tréning! Teda, mala, ale za môj momentálny stav môže trest od McGonagallovej."
"Opravovanie esejí? To tam bolo toľko chýb, že si musela celé texty prepisovať?"
"Poslala ma za Filchom," vysvetlila som El trochu podráždene.
Zasmiala sa. "Nechal ťa pozametať Veľkú sieň?"
Nahlas som si povzdychla. "Veľmi vtipné," zamrnčala som a natiahla si nohy.
"Ale teraz vážne, čo si robila?"
Trochu som nadvihla hlavu, aby som na ňu videla. Upierala na mňa veľké hnedé oči a jej vlnité pieskové vlasy jej padali do tváre. Nebola som si istá, či chcem, aby o mojom umývaní dievčenských záchodov zajtra vedel celý hrad. Ale, koniec koncov, stavím sa, že duchovia už o tom vedia určite - a tí sú ešte horší ako študenti.
"Umývala som záchody na treťom," zašomrala som a čakala na jej reakciu. Netrvalo dlho a Elena sa nahlas rozosmiala.
"To nemyslíš vážne!" vyhŕkla po chvíli, ešte stále sa smejúc.
"Smrteľne."
Neveriacky zavrtela hlavou. "Tá ježibaba ťa musí naozaj veľmi neznášať, vieš o tom?"
Nie, nevšimla som si. Ignorovala som jej poznámku a naďalej tupo hľadela do stropu.
"Koľko je hodín?"
Nemusela som ju vidieť, aby som vedela, že práve pokrčila ramenami. "Neviem, niečo po pol šiestej. Čas ísť na večeru."
"Ak ťa pekne poprosím, nedoniesla by si mi niečo?" zaprosila som, veriac, že Elena má v sebe aspoň trochu pochopenia pre niekoho, kto takmer dve hodiny umýval hajzle.
"Ak nezabudnem, tak ti niečo prinesiem," odvetila a zabuchla za sebou dvere.
Ja som ešte chvíľu premýšľala o tom, ako sa chystám napísať esej na elixíry v tomto stave, až som to napokon nevydržala a zaspala som. Oblečená v nechutne špinavých veciach, ktoré si po dnešku už nikdy v živote neoblečiem. Ešte šťastie, že ten tmavofialový sveter nemám nejako veľmi rada.


Zobudila som sa niečo po desiatej na to, že mi strašne škvŕkalo v bruchu. Len dúfam, že mi Elena nezabudla doniesť niečo z večere.
Prezliekla som sa do čistých vecí, vlasy si zviazala do pevného drdola a zbehla som do klubovne. Nebolo tam už veľa ľudí - okrem mojich spolužiakov sedeli v kreslách ešte Adrian Pucey s Milesom Bletchleym a Grahamom Montagueom a pár dievčat z tretieho ročníka. A okrem Flinta sa všetci učili. Rozhodne bolo nezvyčajné vidieť ich všetkých nad knihami v takúto dobu. Čo mi pripomína, že ešte stále musím napísať esej na elixíry. Merlin, prečo som sa ja len na ten predmet dala?!
"Pre Merlina!" zhíkla Elena, keď ma zbadala a mnou trochu trhlo.
Prekvapene som na ňu hľadela. "Čo je? Mám ružové vlasy?"
"Zabudla som ti doniesť večeru!" zvolala, tváriac sa previnilo.
Zhlboka som sa nadýchla a stlačila si koreň nosa. Viem, že to El neurobila naschvál, ale - do draka! To sa teraz naozaj mám vykradnúť do kuchyne?! Pri Salazarovi, nad čím to dievča rozmýšľalo?
"Idem do kuchyne," oznámila som im, hoci som si nebola istá, či ich to vôbec zaujíma.
"Aspoň si sa mala prezliecť do niečoho iného," ozvala sa nesúhlasne Amabel a zamračene hľadela na moje nohavice.
"Čo je na nich zlé?"
"To snáď nemyslíš vážne!" zrúkol Terry pohoršene a vyľakal tak tretiačku sediacu pri krbe.
"To si si rovno mohla obliecť sveter s levou hlavou," pridala sa Julie.
Neveriacky som na nich hľadela. To sa teraz všetci budú rozčuľovať nad tým, že mám oblečené červené nohavice? Bizarné!
"Ale sú moje obľúbené!" bránila som sa.
"A v zelenej ich nemali?" pridal svoju trošku aj Lucas, hoci sa ani nesnažil odtrhnúť oči od pergamenu.
"Dostala som ich od Grahama!" Montague sa pri začutí svojho mena prekvapene otočil, ale ja som mu nevenovala pozornosť. "A môj strýko ju má rád! Darčeka sa predsa nemôžem zbaviť len tak, nie?" S nádejou som pozrela na Simone, ktorá jediná vyzerala, že jej je vskutku jedno, čo mám oblečené.
Čiernovláska si nahlas povzdychla. "Pokiaľ ťa v tom nikto neuvidí, nos si čo chceš," povedala napokon, za čo si od ostatných vyslúžila nahnevané pohľady.
"Aj tak nechápem, prečo vám to vôbec vadí," ozvala som sa zamyslene.
"Pretože sa tu promenáduješ ako živá reklama Chrabromilu," zašomral Derrick.
Sklamane som zavrtela hlavou a bez slov odišla z klubovne.
Naozaj nechápem, čo je na tých nohaviciach také strašné. Mne sa páčia - a mama mi ich dovolila nosiť aj v škole. Hoci, to bude možno tým, že ona do Slizolinu nechodila. Vlastne, nikto z jej rodiny nebol v Slizoline. Strýko Graham to dokonca dotiahol do Chrabromilu. A že po kom to všetko mám ja? Po mojom otcovi, samozrejme. Ktorý bol natoľko strelený - alebo sa tak veľmi bál, že sa už počas školy radil ku Smrťožrútom. A pochybujem, že vôbec vie, že má dcéru. Niežeby mi to vadilo. Úprimne, najlepšie by bolo, ak by mi mama nedala jeho priezvisko. Potom len všetci očakávajú, že budem ako on. Ale ja nie som ako môj otec. Nemôžem byť. Alebo áno?
Pri hlavnom schodisku vo vstupnej hale som zabočila do chodby vpravo a snažila sa tváriť čo najnenápadnejšie. Keby ma teraz načapali prefekti, mohla by som zase skončiť pri umývaní hajzlov. Na konci chodby som sa na chvíľu zastavila a ticho hľadela na obraz misy s ovocím. Seriózne, kto vymyslel tú časť so šteklením hrušky?
Musel byť ešte väčší blázon ako je náš terajší riaditeľ. Nič proti Dumbledorovi, samozrejme. Nakoniec som tú hrušku predsa len pošteklila a počkala, kým sa zachichoce (pre Merlina, už aj ovocie sa chichoce), zmení na kľučku a vošla som do kuchyne.
Ak mám pravdu povedať, nerada som tu chodila. Už len kvôli škriatkom, ktorí vás stále len otravujú. Nestačila som si ani sadnúť za dlhý stôl, ktorý sa nachádzal presne pod tým Slizolinským hore vo Veľkej sieni, už sa ku mne nahrnuli asi desiati a jeden cez druhého sa pýtali, čo by som si želala.
Nezaujato som pozrela na jedného z nich, oblečeného v akejsi extrémne špinavej handre. "Tekvicové pirôžky a veľkú šálku čierneho čaju," rozkázala som mu, na čo sa škriatok uklonil a zmizol medzi stolmi.
O pár minút neskôr sa vrátil s tanierom plným pirohov a naozaj veľkou šálkou čaju. Udivuje ma, že to zvládol odniesť sám. Chvíľu som tam mlčky sedela a pozorovala škriatkov, ako sa primiestňujú a odmiestňujú, varia rozličné jedlá alebo len pobehujú po kuchyni, kým si za mnou niekto neodkašľal a ja som takmer vyletela z kože.
Otočila som sa, aby som dotyčnému pekne vynadala, no namiesto toho som ostala len neveriacky hľadieť na Olivera Wooda. Zo všetkých ľudí na hrade sem musel prísť práve on?! Ten chlap ma hádam sleduje!
"Ahoj," pozdravil potichu a posadil sa oproti mne.
"Chceš, aby som dostala infarkt?!" zvolala som pobúrene namiesto pozdravu.
Wood sa ospravedlňujúco usmial. "Prepáč."
Nechápavo som naňho hľadela. Kde je ten otravný Wood, ktorý mi vždy len lezie na nervy?
"Čo ti je?" Katherina, teraz by si si zaslúžila dorážačku rovno do hlavy. Niektoré veci si naozaj máš len myslieť.
Prekvapene na mňa pozrel. "Nebodaj ťa zaujímajú aj iní ľudia než si ty?" Fajn, Oliver Wood, akého poznám, je zase späť. Vďaka Merlin. Aspoň sa nemusím tváriť ako empatická osoba.
"Len som chcela byť milá, nič viac."
Nestihol nič povedať, pretože sa pri ňom objavili škriatkovia.
"Čo si pán želať?"
Wood nevyzeral, že je mu ich spoločnosť príjemná. "Horúcu čokoládu, prosím," odvetil nakoniec a škriatok sa s úklonom stratil.
Pobavene som nadvihla obočie.
"Čo je?"
Pokrčila som ramenami. "Nič. Ja len že si práve škriatkovi povedal prosím."
"A to sa nemá?"
"Oni sú tu na to, aby urobili, čo im prikážeš, Wood. Nemusíš ich o to žiadať."
"Ach, skoro by som zabudol, že slečna je aristokratka. U vás doma sa to musí len tak hemžiť sluhami, čo?"
Zamračila som sa. "Aby si vedel, moja mama nechce domácich škriatkov. Vraj ich čarodejníci len zbytočne využívajú."
"Ty si po nej to presvedčenie nezdedila, nie?" rýpol si do mňa.
"Čo ťa žerie, Wood?"
Vyzeral trochu prekvapene. "Mňa?"
"No nie, Krvavého baróna! Koho iného asi?"
Teraz sa zase mračil on a chvíľu trvalo, kým mi odpovedal. "To ty sa do mňa navážaš za to, že som škriatka požiadal, aby mi urobil čokoládu."
"Ja sa do nikoho -"
Prerušil ma. "Občas vieš byť poriadne hnusná, Kathy."
Prekvapene som zamrkala. Povedal mi práve Kathy? Chcela by som vidieť jeho výraz, ak by som ho oslovila Ollie. Nadšený by určite nebol.
"Bude slečna niečo želať?" opýtal sa škriatok, ktorý práve doniesol Woodovu čokoládu, piskľavo a ja som naňho uprela pohľad.
"Nie, netreba." Sám pre seba si prikývol a zmizol mi z dohľadu.
"Počul som, že si mala trest s McGonagallovou," ozval sa Oliver po chvíli ticha a ja som ho prebodla nahnevaným pohľadom.
"Od koho?"
"Niekto v študovni to spomenul."
"Nemá ma rada," vysvetlila som mu.
"Za to by ti trest nedala."
"To by si sa čudoval. Snape vám tiež predsa neberie body len kvôli porušovaniu školského poriadku."
"Na tom niečo bude," prikývol zamyslene. Znovu sme chvíľu sedeli mlčky, kým sa Wood zase neozval.
"Môžem si jeden dať?" Rukou mávol k tanieru predo mnou a ja som rýchlo prikývla.
"Vďaka," zamrmlal a zahryzol do piroha.
"Esej pre Snapea už máš?" Netuším, prečo sa na to pýtam práve jeho. Salazar, ten škriatok mi určite niečo dal do čaju.
Prikývol. "Práve som ju dopísal. 5 strán toho netopiera snáď poteší."
Ticho som sa zasmiala. "Nič proti tebe, Oliver, ale si Chrabromilčan. Nebude spokojný ani s desiatimi stranami."
"A ty ju už máš?" opýtal sa, ignorujúc moju poznámku.
"Samozrejme, že nie. Veď nám to dal len v pondelok a ja nemám toľko voľného času, ktorý by som trávila nad jeho predmetom." Dopila som čaj a šálku som položila späť na stôl.
"Bolo nesmierne milé pokecať si s tebou, Wood, ale ešte ma čaká písanie prípravy Amortencie." Vstala som od stola, vyšla som z kuchyne a pomaly kráčala chodbou do vstupnej haly, kde ma Wood dobehol.
"Vieš, rozmýšľal som," ozval sa, keď kráčal vedľa mňa, "že pôjdem za McGonagallovou kvôli tej Transfigurácii."
"A ty si myslíš, že ma potom presadí späť? Nerada to hovorím, ale to sa tak skoro nestane."
"Skúsiť to môžem, nie?"
Otočila sa naňho a výhražne mu pohrozila prstom. "Ale ak ma tam kvôli tebe nechá sedieť celý rok, Wood, naozaj si budeš želať žiť niekde ďaleko odtiaľto!"
Uškrnul sa na mňa."Nemusíš tak kričať, ešte nás načapú prefekti." Pred schodiskom sa zastavil a ja som doňho takmer narazila. To robí naschvál alebo čo?
"Wood, Traversová." Vykukla som spoza Olivera a hľadela na najstaršieho Weasleyho stojaceho na schodoch.
"Percy," odvetil Wood. "Môžem to -"
"Je po večierke, Oliver," prerušil ho a potom pozrel na mňa. "Zajtra s vami preberiem váš trest," oznámil a vybral sa hore schodmi.
Chvíľu som tam len nemo stála a neveriaco hľadela na Weasleyho chrbát. "To nemyslel vážne!"
"Ale myslel, nemá rád, keď sa po večierke niekto túla po hrade."
Nahlas som si vzdychla. "Merlin, ďalší trest tento týždeň. Flint ma zabije," otočila som sa na Olivera a chabo sa usmiala. "Maj sa, Wood."
Než stihol odpovedať, zmizla som v chodbe vedúcej k žalárom a ponáhľala sa do klubovne. Hoci som bola nahnevaná na Wooda za to, že ma kvôli nemu chytili po večierku na chodbách, esej o Amortencii som stále nemala ani začatú.
*****
"Chceš si z tých vajíčok urobiť pleťovú masku?" Pomaly som pozrela na Amabel a nechápavo som zavrtela hlavou.
"Ja len že sa nad ne až nebezpečne nakláňaš," dodala na vysvetlenie.
Nepekne som sa na ňu zaškerila a hlavu si podoprela rukou. Poviem vám, písať esej o stupídnom elixíre lásky do štvrtej ráno naozaj nie je dobrý nápad. Ale mala som aj horšie.
"Nechceš kávu?" opýtal sa ma Higgs ustarane.
"Neznášam kávu, Terrence," zahundrala som nahnevane a znovu som zívla. "Po Herbológii máme voľno, nie? Tú dvojhodinovku nejako ustojím."
"To ťa nenapadlo, že si tú esej mohla dopísať cez voľnú hodinu?" ozvala sa Amabel a ja som na ňu prekvapene pozrela.
"A to mi vravíš až teraz, Bextorová?!"
Rozhodila rukami a udrela pri tom Terryho, ktorý na ňu škaredo pozrel. "Pýtala si sa skôr?"
Dojedla som zvyšok praženice, vzala si svoje veci a bez slov som zamierila von zo siene. Studený ranný vzduch ma hádam preberie. Ak nie ten, potom je tu stále možnosť, že to bude ten smrad v skleníkoch.
Vo vstupnej hale som takmer vrazila do Weasleyho, ktorý vyzeral ešte namosúrenejšie ako včera večer.
"Dávaj pozor!" vyštekol a zamračene si ma premeriaval.
Namiesto nahnevaného pohľadu, ktorý som vždy mala pripravený pre Chrabromilčanov, som len zoširoka zazívala. "Ty sa tu premávaš ako veľká voda, Weasley."
"Ešte stále som prefekt, Traversová," upozornil ma trochu samoľúbo.
"Mám začať plakať a prosiť o odpustenie?"
Škodoradostne sa na mňa uškrnul. "Nie, ale môžeš dostať ešte ďalší trest. A okrem toho si myslím, že vitrína s trofejami bude potrebovať vyčistiť, a vy s Woodom vyzeráte ako skvelí adepti."
Zamračila som sa. "Kedy?"
"Pol štvrtej, ani o minútu neskôr," odvetil a zmizol vo Veľkej sieni, zatiaľ čo ja som vyjavene hľadela na miesto, kde ešte pred chvíľou stál.
 


Comments

1 Chloe Chloe | Web | 25. september 2011 at 16:48 | React

Ja som ti sem nedala komentár? Ako je to možné, veď som to čítala už dávno!? Zaslúžim si olovom do hlavy...

Ja nevidím nič zlé na červených nohaviciach... =D Sú to tupci, keď jej takto zbytočne hovoria, že je chodiaca reklama na Chrabromil. Všetci by si z nej mali brať príklad. =D
A čo povedať na manko Olivera? Ty vieš, aký mám k nemu vrúcny vzťah, takže to ich kuchynské stretko nemusím veľmi opisovať. Stačí povedať, že obaja sú neskutočne chutní. xD A hlupák Percy! Človek by si myslel, že sa ku najlepšiemu priateľovi bude správať aspoň trošku protekčne, ale nie... On stále musí byť po moci bažiaci debil. Dobre, už držím klapačku.

A skoro som zabudla... Jasne, že to máš ďalej písať. Nemysli si, že to nečítam. Ja čítam, len nekomentujem a to je rozdiel. xD
Tých ľudí si nevšímaj. Ono to na tomto svete vždy tak bolo a aj bude. Musíme len zaťať zuby a pretvarovať sa tak ako oni.

2 Chloe Chloe | Web | 10. november 2011 at 20:06 | React

Halo? Je tu niekto?

3 Nell Nell | Web | 10. december 2011 at 17:18 | React

Vieš, ako sa hanbím? Niežeby si bola jediný človek, ktorého blog som počas jesene ignorovala, nehovoriac o tom mojom, ale tak sa hanbím! :D Ženááá. Prepáč. (:
V druhom rade...to slizolinské rozladenie ohľadom červených nohavíc mi prišlo dosť vtipné. :D :D Ale fakt. :D Trpáci slizolinskí. :D (Yop, ja meliem za Chrabromil. O:) :D) A prepáč, nemôžem sa ti k tomu lepšie vyjadriť, keď vidím, že mi tu hneď svieti aj šiesta. K nej bude krajší komentár. :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement