Kapitola druhá

6. july 2011 at 14:38 | S |  Chaos

Tak, druhá kapitola na svete. Teda, bola hotová už asi pred mesiacom ale - prepisovala som ju hádam 7 krát, pretože stále jej čosi chýbalo. Prapôvodná verzia bola.. ehm, dosť nepodstatná pre dej, tak som ju prepísala úplne. V tých ďalších bolo zase minimum dialógov. Tak dúfam, že táto je aspoň o čosi lepšie než prvá kapitola.
A čo iné k tomu dodať, neviem. Asi nič. Hádam si to prečítajú aspoň tí dvaja ľudia, čo tú predošlú. Keď nie, tak.. ňuž čo :D

Kapitola druhá

"Ty sa riadna ťava, Traversová," zahučala na mňa Amabel ponad stôl, keď sme sedeli vo Veľkej sieni. Už som spomínala, že neznášam, keď ma niekto volá priezviskom?!
"Lebo bez teba by som to nevedela, Bextorová," odvrkla som jej, hľadiac na malých prvákov, ktorí si div krky nevykrútili, keď si obzerali začarovaný strop.
"Oh, ja viem, že nie. Ty by si bezo mňa nevedela toľko vecí," uškrnula sa a vyplazila mi jazyk. S úsmevom som zavrtela hlavou. Moja zlatá Amabel - nebyť jej, asi by som sa medzi tými suchármi v Slizoline zbláznila.
"Samozrejme," odvetila som nezaujato, stále sledujúc tie malé nervózne postavičky stojace pred McGonagallovou. Amabel s Julie o čomsi nadšene trkotali a ja som bola rada, že ma do ich letných románikov nezasväcujú. To mi ešte aj to malé blonďavé dievčatko, ktoré klobúk práve zaradil do Bifľomoru, pripadalo zaujímavejšie. A keď si Adam Levalee za nadšeného potlesku Bystrohlavčanov sadal k ich stolu, ktosi ma kopol do nohy. Trhlo mnou a prudko som sa otočila na Amabel, ktorá si ma premeriavala nahnevaným pohľadom.
"Čo je na nich také zaujímavé?"
"Nič," odvetila som popravde. "Čo si hovorila?"
"Pýtala som sa, prečo si vtedy nechcela ostať s chalanmi, keď tam bol aj Lucas," zopakovala nahlas a Julie so Simone a Elenou na nás prekvapene hľadeli.
Zamračila som sa. Skvelé, teraz sa ma na to budú celý večer vypytovať. Že ja som radšej nebola ticho.
"Tebe sa páči Lucas?" vyhŕkla Simone neveriacky, akoby to bola tá najabsurdnejšia vec na svete.
"Možno."
"Neverím!" zvolala Julie, čím na nás pritiahla ešte viac pozornosti.
"Som si istá, že všetci horia zvedavosťou dozvedieť sa čosi o mojom súkromí." Snáď tie ťavy pochopia, že to bola irónia.
"Určite," vložila sa do toho Amabel, "stavím sa, že sám Snape sa nevie dočkať chvíle, keď ho pôjdeš žiadať o nejakú radu ohľadom vzťahov."
Moji spolužiaci sa rozosmiali. Ja som si rukou zakryla oči a zavrtela som hlavou. Amabel vždy vie, čo povedať, naozaj. Také kraviny môžu napadnúť iba ju.
Venovala som jej neveriacky pohľad, na čo iba pokrčila ramenami. "No čo?"
"No nič." Odvrátila som sa od nej, hľadiac na usmievajúceho sa Dumbledora, sediaceho uprostred učiteľského stola. Ani som si nevšimla, kedy stihol ten svoj príhovor. A keď som tak hľadela na ľudí okolo mňa, prepchávajúcich sa všetkými tými dobrotami, akosi ma prešla chuť do jedla. Znovu som sa zahľadela na Bel, ktorá sa teraz rozprávala s Higgsom. Keď už sme pri tom, naozaj nechápem, ako sa oni dvaja mohli dať dokopy. A o čom sa vlastne rozprávajú? Nevedela som si predstaviť žiadnu tému, ktorú by mohli rozoberať - dokonca ani metlobal nie, keďže ho Amabel neznáša.
S povzdychom som si na tanier nabrala pár pirôžkov a napila som sa tekvicového džúsu. Nechcelo sa mi ani žmurkať, nieto ešte žuť. Buď je to počasím, alebo som cez prázdniny naozaj zlenivela.
"Mala by si niečo zjesť," poznamenala Simone vedľa mňa.
Zavrtela som hlavou. "Nemám chuť."
Pokrčila ramenami a vrátila sa k svojmu tanieru. Znovu venovala plnú pozornosť Elene, ktorá práve divoko rozhadzovala rukami, až som mala pocit, že o chvíľu vyrazí Sim vidličku z ruky.
"Ale neopováž sa o tretej ráno buntošiť s tým, že si hladná!" pohrozila mi Amabel, mračiac sa.
Unavene som sa na ňu uškrnula. "To nebuntoším ja, ale môj žalúdok, drahá."
"Ako keby v tom bol nejaký rozdiel," prevrátila očami a neprestávala ma skúmať pohľadom.
Nakrčila som obočie. "Mám vo vlasoch zemiaky alebo čo?" Pri tom Elinom mávaní vidličkou by som sa ani nečudovala.
"Dnes sú všetci nejakí živí," zavrčala som podráždene, keď sa mi žiadnej odpovede nedostalo. "Nebodaj trúchlime za pani Norrisovou?"
Amabel vybuchla v smiech. Keď už nič iné, aspoň som ju pobavila. Aj keď nechápem, čo na tom bolo také strašne vtipné. Teraz bol rad na mne, aby som ju prepaľovala pohľadom.
"Dnes ti ide karta, Kathy," vysúkala zo seba zadychčane, keď sa ako-tak upokojila.
Nemala som chuť odpovedať jej a tak som radšej rýchlo zahryzla do tekvicového piroha. Nestihla som ho ani poriadne dojesť, keď všetko jedlo zo stolov zmizlo a riaditeľ konečne vstal.
"Skôr než sa odoberieme do postelí, chcel by som pripomenúť, že vstup do lesa na pozemkoch školy je ešte stále zakázaný, keďže sa nájde pár študentov," pohľadom sa zastavil pri Chrabromilskom stole, " ktorí na to očividne každé prázdniny zabudnú. A pán Filch tiež pripomína, že po večierke sa na chodbách smú zdržiavať len prefekti." Tento krát venoval krátky pohľad všetkým fakultám, až sa nakoniec usmial: "Tak teda, dobrú noc všetkým."
Nemusel viac hovoriť - stačilo pomyslieť na posteľ s mäkkými perinami a mala som pocit, že zaspím aj postojačky.
Spolu s ostatnými mojimi spolužiakmi som sa tlačila v dave študentov vychádzajúcich z Veľkej Siene, závistlivo hľadiac na chrbty Simone a Lucasa. Nielenže majú ako prefekti dlhšie večierky, ale dostanú sa na internát skôr ako ostatní. Čo tam po krpcoch, na ktorých majú dávať pozor - do klubovne ich zavedú a odtiaľ do izieb trafia aj keby nechceli.
"Nečakáš ma?" ozvala sa spoza mňa Amabel vyčítavo. Trochu som sa otočila, aby som na ňu videla. "Po tých piatich rokoch by si už mohla trafiť aj sama, nie?"
Aj by som sa na jej výraze zasmiala, keby som sa nebola o niekoho potkla a nevrazila do osoby stojacej vedľa mňa. Zamračila som sa na malého chlapca z Chrabromilu, ktorý sa na mňa veselo škeril a potom radšej sa rýchlo pobral za svojimi spolužiakmi.
"Krpec jeden drzý! Od zeme ho nevidno, ale vyškierať sa bude," zavrčala som.
"Teda, vedel som, že vy v Slizoline nie ste veľmi fyzicky zdatní, ale je hanba zakopávať na rovnej zemi," ozvalo sa vedľa mňa pobavene a ja som len prevrátila očami.
"Neviem ako vy, ale u nás si prvákov nemôžme zmýliť so záhradnými trpaslíkmi," odvetila som a venovala Woodovi široký úsmev.
Zamračil sa na mňa. "Nechápem, ako niekto taký kyptavý vôbec môže hrať metlobal." Oprášil si rukáv na habite. "A ešte máš aj odvahu chytať sa ma."
Zaťala som zuby. Debil jeden, keby tam nestál, nemusela som doňho buchnúť. Bodaj by sa chcel na tej zemi rozčapiť on. "Vieš čo, Wood? Prečo ty vlastne chodíš po zemi, keď ti to toľko vadí, že sa ťa ľudia dotýkajú? Stavím sa, že s tým tvojím egom veľkosti dospelého chvostorožca by sa dalo aj lietať." Obzrela som si strop nad našimi hlavami a znovu sa naňho otočila. " A myslím, že tie sviečky by tvoju spoločnosť ocenili viac ako my."
Skôr, než vôbec stihol odpovedať, ma čiasi ruka zdrapila za rameno a ťahala pomedzi ľudí von zo Siene.
"Ty si nepoučiteľná!" vydýchla Bel, keď sme boli na pol ceste do klubovne.
"Hej, čo také som zase spravila?!" bránila som sa, hoci som dobre vedela, na čo naráža.
"Kat, veď je 1. September, pre Merlina, a ty sa hneď musíš pohádať s Oliverom Woodom!"
"No a?" Fajn, teraz som trochu mimo. A čo že som sa s ním trochu chytila?
"Pri najbližšej príležitosti ti to vráti!"
Mávla som nad tým rukou. "Prosím ťa, Bel, on je vzorný študent - neurobil by nič, čo by sa McGonagallke nepáčilo."
"A na to zlomené zápästia minulý rok si už zabudla, že?"
Zamračila som sa. Fajn, no. Tak za tú nehodu Wood mohol - sviniar jeden, podplatil jedného z Bystrohlavských odrážačov, aby na mňa poslal dorážačku. A hoci si myslím, že chcel, aby som v nemocničnom krídle strávila minimálne dva týždne, vyšla som z toho len so zlomeným zápästím a vykĺbeným ramenom.
"Dobre, už sa mu budem vyhýbať," povedala som nakoniec, dúfajúc, že sa s tým Amabel uspokojí.
Neodpovedala a ja som za to bola v podstate aj rada. Zvyšok cesty do spální sme sa nerozprávali, až kým som sa v izbe nezačala hrabať v kufri, hľadajúc uterák.
"Čo robíš?"
"Chcem sa ísť osprchovať," odvetila som.
"Teraz?" Čo to prekvapenie?
"Nemôžem?"
"Veď hej, ale.. zvykla si sa až ráno."
"Pred piatimi minútami som sa, aj keď nechtiac, dotkla Wooda. Ver mi, musím sa osprchovať," vysvetlila som jej a s uterákom v ruke som zamierila do kúpeľne.
Nemusela som ju vidieť, aby som vedela, že práve otrávene prevrátila očami.
"To je smiešne," ozvala sa po chvíli nahlas, aby som ju cez zatvorené dvere počula.
A nech aj je. Hlavne, že sa zbavím toho hnusného pocitu.
 


Comments

1 Nell Nell | Web | 8. august 2011 at 13:37 | React

Wood, Wood, Wood! ^_^ Človek ho nemôže nemať rád. :D A bude ho tam veľa, nie? (: Čo ti poviem, žena, skvelé to bolo, dobre sa to čítalo etc., čiže...ďalšia by sa tu mohla zjaviť...skoro. Či? :D Ďalšiu toľko neprepisuj a rovno ju sem hoď. ;)

2 Chloe Chloe | Web | 12. august 2011 at 22:50 | React

Keby si ma bola videla, keď som si to čítala. Keď sa tam objavil Wood, som mala úsmev od ucha k uchu. (Ja ho neskutočne žeriem!) Teším sa, na novú kapitolu, hoci túto som komentovala podstatne neskoro, ale predsa. =D
Hej, ešte niečo. Ja to tu musím dať... "...vstup do lesa na pozemkoch školy je ešte stále zakázaný, keďže sa nájde pár študentov," pohľadom sa zastavil pri Chrabromilskom stole, " ktorí na to očividne každé prázdniny zabudnú..." Neskutočne som sa začala smiať. xD
Ďakujem ti, že si mi spestrila večer. =)
Tú nasledujúcu, ako už bolo povedané, neprepisuj, ale okamžite pridaj. Rada si ju prečítam.  A o to viac, keď tam bude Oliver. =)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement