Kapitola prvá

8. may 2011 at 1:34 | S |  Chaos
Kapitola prvá

"A to je všetko? Iba dve vety?" Blondínka ešte chvíľu zmätene hľadela na papier, až sa napokon rozhodla vráti mi ho.
Len som pokrčila ramenami, zatiaľ čo som list pokrčila a vopchala ho do vrecka. "Vravela som, že to bol list, nie esej na elixíry."
Amabel, sediaca oproti mne, trochu nakrčila obočie. "To sa aspoň podpísať poriadne mohol. A vôbec, koho zaujíma, že ťa videl na nejakom idiotskom zápase?"
Zamračila som sa na ňu. "Tak aby si vedela, nebol to žiaden idiotský zápas, ale -"
"Hej, hej, rozumiem, pre teba čosi nesmierne zaujímavé," prerušila ma. "Ale to som nemyslela. Veď si predsa vravela, že ste sa videli už aj predtým."
Znovu som len pokrčila ramenami a prehrabla som si vlasy. "Ale nikdy nevyzeral, že by si ma bol všimol."
"Tak prečo teraz?" nechápala.
"Pre Merlina, Amabel! Keby som to vedela, tak by som sa teraz tvárila trochu šťastnejšie, nemyslíš?"
Amabel pokrčila nosom. "Hej, asi hej."
Na chvíľu sa v kupé rozhostilo ticho a obe sme hľadeli von oknom na tmavý les, ktorým vlak práve prechádzal.
"Vieš, najprv som si myslela, že si ho napísala ty," ozvala som sa napokon ticho.
Amabel prekvapene nadvihla obočie a nechápavo zavrtela blonďavou hlavou. "Ja, samozrejme. A vieš mi povedať, prečo by som ho vôbec písala?" opýtala sa rozhorčene.
"Ale potom mi došlo, že keby si ten list naozaj písala ty, mal by minimálne dve strany," dodala som s úškrnom, ignorujúc jej reakciu.
Amabel prižmúrila oči. "Len sa smej. Veď ty si nemusela chodiť na veštenie s Trelawneyovou. Nebyť môjho spisovateľského talentu, neurobila by som z neho VČÚ. A to ani nehovorím o Flintovi - bezo mňa by ten troll s muším vajíčkom namiesto mozgu opakoval ďalší ročník."
"Oh, moja obetavá Amabel!" zvolala som melodramaticky, na čo Amabel urazene ohrnula spodnú peru. Rozosmiala som sa. Ten pohľad rozhodne stál za to.
Bel na mňa chvíľu hľadela ako na blázna, ktorý práve ušiel od Sv. Munga, až sa napokon ozvala: "Už si mame povedala, že chceš po škole hrať metlobal?"
Veľmi dobre vedela, čo povedať, keď chcela, aby som sa upokojila. Prestala som sa smiať a nahlas som si povzdychla.
"Ani mi to nespomínaj. Keby si videla, ako sa včera tvárila, keď som jej rozprávala, že naozaj obdivujem Holyheadské harpye," zavrtela som hlavou. "Doteraz som si myslela, že moja mama je v pohode. Ale teraz mám pocit, že by ma za to vydedila."
"Tak sa skús porozprávať so strýkom," navrhla mi Amabel, hľadiac von oknom.
Našpúlila som pery. "Skúsiť to môžem." Možno mala Amabel pravdu. Strýko Graham nebol ani zďaleka taký predpojatý ako moja mama. A možno keby sa s ňou porozprával on, zmenila by na metlobal názor. Možno.
"Som hladná," ozvala sa po chvíli Amabel mrzuto, čím u mňa vyvolala ďalší záchvat smiechu.
"Ono by sa to dnes na všetkom len smialo," zahundrala podráždene mojím smerom a rukou si uhladila dlhé rovné vlasy.
"Ale no tak, Bél," zatiahla som a zazubila som sa na ňu. Venovala mi jeden z tých jej arogantných pohľadov, postavila sa a zamierila k dverám. Prudko nimi trhla a vykukla na chodbu.
Prekvapene som hľadela na jej chrbát. "Kam ideš?"
"No kam asi? Hľadať vozík s jedlom," zahučala.
Pokrútila som hlavou a tiež som sa postavila. Nechať Amabel niekam ísť, keď má takúto náladu, by nebol práve najlepší nápad. Hoci nebola taká nepríjemná ako väčšina ostatných dievčat z našej fakulty, keď mala svoje chvíle, nebolo najmúdrejšie pohnevať si ju.
Vyšla som na chodbu a zahľadela sa na ňu. "A kam teraz? Vpravo či vľavo?"
Venovala mi ďalší znechutený pohľad. "Ty sa taká hnusná, Katherina," buchla ma do ramena, "vysmievať sa hladným ľuďom." Poobzerala sa okolo a nakoniec len porazene vydýchla. "Doľava."
Zahryzla som si do pery, aby som jej niečo pekné neodsekla a vybrala som sa za ňou.
"To chceš takto prejsť celý vlak?" opýtala som sa, skepticky na ňu hľadiac.
"No a?" odvrkla a prešla do druhého vozňa.
Zastala som. No a?!! Robí si zo mňa srandu? Asi ma z nej porazí. Amabel bola síce milé dievča, ale niekedy vedela byť taká tvrdohlavá a umienená, až som mala pocit, že ona je čistokrvnou čarodejnicou oveľa viac ako ja. Nahlas som si povzdychla. Vždy, keď je hladná, nedá sa s ňou ani poriadne rozprávať.
"Si strašná, vieš o tom?" zahučala som na ňu, ale namiesto toho, aby sa na mňa čo i len pozrela, otvorila dvere akéhosi kupé a vošla dnu. S otvorenými ústami som hľadela na prázdnu chodbu a musela som vyzerať naozaj úchvatne. Keby ma teraz niekto videl, tak...
"Kat, ideš alebo čo?" Potriasla som hlavou a zamračene som sa vydala za Amabel, ktorá sa na mňa zoširoka usmievala. Vedľa nej stál Terrence Higgs, vysoký blondiak, jeden z mojich úžasných spolužiakov. Hoci, ak mám pravdu povedať, za ten čas, čo sa s ním Amabel niekoľko krát rozišla a zase dala dokopy, som si naňho celkom zvykla. A v podstate nie je taký ignorant, ako som si ňom myslela.
"Ahoj, Kit," pozdravil ma so širokánskym úsmevom, až som si začínala myslieť, že si pred chvíľou niečoho logol - a ďatelinové pivo (nedajbože tekvicový džús) to určite nebolo.
"Ahoj, Terry," odzdravila som a silene sa naňho usmiala. Veľmi dobre vedel, že neznášam, ak ma niekto volá Kit, Kitty a čo ja viem čo všetko ešte sú ľudia schopní vymyslieť.
Úsmev mu trochu ochabol a obočie sa mu stiahlo, keď na mňa uprene hľadel a rozmýšľal, akú vtipnú poznámku mi na to má povedať. Úbožiak.
A Amabel tam len stála a zmätene hľadela z jedného na druhého, akoby sme boli nejaké zaujímavé atrakcie.
"Tak už nie si hladná?" opýtala som sa jej podráždene, na čo ma spražila nepríjemným pohľadom. Čakala som, že ma počastuje nejakou duchaplnou poznámkou, ale než stihla nejako zareagovať, ozval sa posmešný hlas z kupé.
"To sa na tej chodbe chystáte stáť celý deň, vy tupci?"
Ten pravý sa ozval! "Neotravuj, Marcus," zavrčala som a vrhla krátky pohľad na osoby rozvalené na sedačkách. Flint sedel hneď pri dverách, oproti nemu sa na niečom zabávali Bole s Derrickom a pri okne sedel Lucas Wright - úchvatný ako vždy, s tmavými vlasmi padajúcimi do tváre a zamysleným pohľadom -, ktorý na to všetko pobavene hľadel.
"Ohó, Traversová sa hnevá," zahučal Flint, na čo sa Bole s Derrickom nahlas rozrehotali.
Pretočila som očami. Nemá cenu, aby som na to nejako reagovala. Myslím, že Amabel to vystihla celkom presne, keď povedala, že Marcus má namiesto mozgu mušie vajíčka.
"No tak, prestaňte, hádam nechcete urážať Kathy," vložil sa do toho Wright, hoci aj jemu trochu šklbalo kútikmi úst. Skúmavo som sa naňho zahľadela. Tak ZRAZU sa ma bude zastávať? Doteraz ani nevedel, že vôbec som! Merlin, nechápem, ako sa mi vôbec môže taký idiot páčiť! Oh, vlastne viem - to bude tým, že vyzerá naozaj dobre, a že som sa s ním nikdy poriadne nebavila. Preto.
Potlačila som hanlivé slová, ktoré sa mi drali na jazyk a otočila som sa na Amabel.
"Myslím, že túto veľmi príjemnú spoločnosť oželiem a vrátim sa do nášho kupé, ak sa nenahneváš," oznámila som jej, ignorujúc Higgsov prekvapený výraz a stále sa smejúcu štvoricu.
Naklonila hlavu na stranu a skúmala ma pohľadom, až nakoniec len zavrtela hlavou.
"Oh, no dobre, idem s tebou," kapitulovala. Terrymu vlepila pusu na tvár, Lucasovi zaželala pekný zvyšok cesty a spolu sme sa vrátili do nášho prázdneho kupé.
 


Comments

1 Chloe Chloe | Web | 23. june 2011 at 18:22 | React

Som stratená. Seriózne... Nie preto, že by to bolo zlé, práve naopak. Páčilo sa mi to. Len vieš, prvá kapitola, nie som v obraze. Dúfam, že sa to druhou vylepší. =)

2 neowei neowei | Web | 28. june 2011 at 17:59 | React

[1]: niečo také by som napísala aj ja...:) :) :) ale inač je to vážne dobré xD

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement